Dnes som pochoval svoju ženu, a i keď to sem píšem, nemôžem tomu uveriť. Minulý týždeň sme boli normálna rodina....večerali sme, šli sme na Deanov zápas, nakupovali sme hračky pre malého Sammyho. V jednej chvíli sa to však všetko zmenilo. Keď na to pomyslím, idem sa zblázniť. Je to akoby mi niekto odsekol obe ruky, vyškriabal oči. Potulujem sa po okolí, sám a stratený a nič nemôžem spraviť. Mary zvykla písať do týchto zošitov, ktoré mala odložené pri posteli. Hovorila, že jej to pomáha zapamätať si každú maličkosť o chlapcoch, o mne...Veľmi by som si chcel prečítať jej denníky, ale sú preč, ako všetko ostatné. Zhorené v prázdnote. Vždy chcela, aby som to tiež skúsil. Možno má pravdu, možno mi to pomôže spomenúť si, pochopiť.


13. November 1983

Nič už viac nedáva zmysel...moja žena je mŕtva, moji synovia zostali bez matky, veci, ktoré som videl v tú noc. Pamätám sa, ako som počul Mary kričať a utekal som, ale potom bolo všetko na chvíľu v poriadku, Sammy bol okej. Ale bol som si istý, že počujem nejaké veci, asi to bolo príliš veľa hororov neskoro v noci. Avšak potom som zbadal krv a keď som sa pozrel hore, moja žena...Polovica nášho domu je preč, i keď oheň horel len pár hodín. Väčšina nášho oblečenia a fotiek je zničených, dokonca aj náš trezor s Maryinými starými denníkmi a našimi klenotmi....všetko je preč. Ako mohol môj dom, celý môj život takto explodovať, tak rýchlo a prudko? Ako mohla moja žena jednoducho vzplanúť a zmiznúť? Chcem svoju ženu späť. Oh Bože, chcem ju naspäť.


17. November 1983

Držíme sa. Mike a Kate mi pomáhajú so starostlivosťou o chlapcov. Neustále mi hovoria, že ich to mrzí a že oheň bol pravdepodobne len strašná nehoda... možno chybné vedenie. Myšlienka, že mi chybné vedenie zvalo Mary, mi nepomáha cítiť sa lepšie. Nevysvetľuje to, prečo bola na strope, ale čo mám hovoriť ľuďom. Pokúsil som sa Mikovi povedať, čo si myslím, že sa tú noc stalo. Len sa na mňa pozrel tým pohľadom, že si je istý, že som sa zbláznil. Taktiež musel niečo povedať Kate. Z ničoho nič mi dnes ráno povedala, aby som pouvažoval o vyhľadaní nejakého psychiatra. Ako môžem toto všetko porozprávať nejakému cudzincovi. Dokonca som ho nevyhľadal, ani keď som bol v námornej pechote. Moji priatelia si myslia, že som blázon. Ktovie, možno som.


26. November 1983

Dobre, pokúsim sa o to znova, aj keď nemôžem povedať, že mi to pomáha. Dokonca ani neviem, či si chcem pamätať na to, čo sa dnes stalo. Hovoril som s políciou. Povedali mi, že vyšetrovanie pokračuje, ale ja viem, že nemajú najmenšiu predstavu. Opýtal som sa ich, či už našli príčinu požiaru a oni mi povedali, že ešte nemôžu nič povedať. Dokonca mi nechcú povedať, či to považujú za zločin. Úryvok z našej diskusie: Spýtali sa ma na tie isté otázky, ako v tú noc. Kde som bol? Aký bol môj vzťah k Mary pred požiarom? Mali sme nejaké problémy s chlapcami? Čo sa deje?


30. November 1983

Sú štyri hodiny ráno a ja nemôžem znova zaspať. Zobudil som sa na najmenší zvuk alebo to možno ani nebol zvuk, akoby sa moje zmysly zostrili a ja ich nemôžem zastaviť. Všetko mi v poslednej dobe pripadá ako tá chvíľa, keď si pamätáte sen, ktorý sa vám sníval pred pár dňami, ale potom si už nemôžete spomenúť, či to bol sen alebo sa to skutočne stalo. Stále sa myšlienkami vraciam do tej noci. Prečo to nemôžem dostať z hlavy? Je mi to tak ľúto Mary. Je mi tak ľúto, že som dovolil, aby sa ti toto stalo. Môžeš mi niekedy odpustiť? Čo mám spraviť, aby som sa zbavil tejto bolesti?