Sam sedel na pláži a pozoroval západ slnka. Bol to nádherný pohľad. Obzor hýril najrôznejšími farbami odrážajúcimi sa od hladiny mora. Všade bolo ticho, more bolo pokojné a Sam mal pocit, akoby sa na tomto mieste zastavil čas.

"Prečo ja?"spýtal sa.
"Stratil som všetkých, ktorých som miloval. Mamu, otca, Jessicu, a teraz mam stratiť aj Deana?"
Sledoval, ako slnko klesá nižšie a nižšie a nedokázal pochopiť, prečo sa mu to všetko stalo.


"Nikdy som neurobil nič zlé, nikomu neublížil. Vždy som sa snažil pomáhať a chrániť nevinných. Lovil som a zabíjal pre dobro ostatných. Vzdal som sa štúdia a normálneho života len preto, aby som sa mohol stať lovcom. Vždy som v teba veril Bože, tak prečo si dopustil, aby sa mi to stalo? Ako sa mám zmieriť s tým, že Dean pôjde do pekla kvôli mne? Ako ho mám pozorovať zomierať s pocitom, že mu nedokážem pomôcť? Je poslednou osobou, ktorá mi ostala. Vždy pri mne stál, vždy mi pomáhal a ja ho mám teraz opustiť? Nechať ho len tak odísť? Prečo, Bože? Prečo ja? Prečo mám žiť bez tých, ktorí robili môj život plnohodnotným? Prečo som to ja, kto by sa mal povzniesť nad bolesť a žiť ďalej? Nie, nie. Už viac nie. Stratil som už dosť, obetoval som už dosť. Už viac nechcem žiť. Celý môj život bol jedno utrpenie za druhým, jedno sklamanie striedalo ďalšie. Už nemám dôvoď ďalej bojovať, prečo žiť."

Postavil sa a pomaly začal kráčať do mora. Cítil, ako mu voda obmýva telo, ako sa jeho šaty stavajú ťažšími a ťažšími, ako sa mu nohy zabárajú do piesku hlbšie a hlbšie. Videl, ako sa breh vzďaľuje. Cítil, že stráca pôdu pod nohami. Nesnažil sa plávať, len nechal vodu, nech vezme jeho telo. Chcel zomrieť, chcel zabudnúť, chcel nemyslieť. No pretože to bol Sam, nepodarilo sa mu to. Pred očami sa mu začali vytvárať obrazy z detstva, z lovu…Videl, ako mu Dean neustále zachraňoval život a odrazu sa ozval hlas v jeho hlave.

"Ako mu to môžeš urobiť po tom všetkom, čo pre teba spravil? Obetoval sa, aby ťa zachránil a teraz ťa má vidieť mŕtveho opäť? Nemyslíš, že si zaslúži trochu viac? Aby si pre neho žíl? Aby si žil aj za neho?"

More ho pomaly začalo ťahať ku dnu. Sam posledný raz vzhliadol k oblohe. Slnko bolo už celkom nízko. Deň sa menil na noc. Ten obraz bol čarovný. Sam to v úžase pozoroval a uvedomil si, že tu je veľa vecí, kvôli ktorým sa oplatí žiť. Kvôli pohľadom, ako je tento. Kvôli ľuďom, ktorých miloval a ktorí to už nemôžu vidieť. Kvôli Deanovi…Rozprestrel ruky a pár zábermi doplával ku brehu. Videl deti šantiac sa na pláži, videl, ako sa mesiac vynára spoza obzoru, ako Dean vystupuje z Impali s panikou v očiach, čo sa stalo jeho bratovi. Sam vzhliadol k oblohe a zašeptal: "Ďakujem, Bože." Ani sám presne nevedel, za čo mu ďakuje. Či je to za ten hlas v jeho hlave, alebo za ten západ slnka, alebo za niečo celkom iné…Keď zbadal Deana, ako k nemu ustarostený beží, vedel, že by mu to nedokázal urobiť. No čo ho prekvapilo bolo, že sa cítil voľný a slobodný. Uvedomil si, že život je nádherný a stojí za to on bojovať. Začal sa nepríčetne smiať a nedokázal prestať. Keď k nemu Dean dobehol, ešte stále sa smial. Ten na neho nechápavo hľadel, ale po chvíli sa už smiali dvaja…