Autor: BEKi of Dorvan. Ak by ste chceli reagovať na túto poviedku priamo u autorky, zájdite na stránku s príbehom a pošlite jej recenziu, poprípade napíšte mne a ja jej ju preložím:-)

Preklad: Nicol Leoraine, nicol_leoraine@yahoo.co.uk. Táto poviedka bola preložená so súhlasom autorky.



"Ak by sme mali autonehodu a Sammy a ja by sme boli obaja v bezvedomí a Impala by začala horieť, takže ty by si mal čas zachrániť len jedného z nás, koho by si zachránil?"

John zdvihol zrak od knihy, čo čítal - o dôležitosti farby pri ochranných a vyvolávacích rituáloch - aby sa na syna pozrel pevným pohľadom.

"Čo?" Dean zaprotestoval. "Je to oprávnená otázka."

"Je to hlúpa otázka, Dean. Tá najhlúpejšia otázka, ktorú si kedy položil. A to už niečo znamená, pretože ty si niekedy majster v pokladaní hlúpych otázok."

Dean si odhryzol zo svojho sendviča, sledujúc svojho otca, zatiaľ čo jedol. "Myslel som, že nič také, ako hlúpa otázka neexistuje," ozval sa práve, keď sa John vrátil späť k čítaniu.

"Hej, vo všetkom existujú výnimky, synak. A ty si majster aj v tom."

"Čo?"

"V nájdení výnimiek."

"Vďaka."

"To nebol kompliment."

"To nikdy nie je."

John znova zdvihol pohľad. "Čo si to povedal?"

"Vravel som, že to nikdy nie je." Deanove oči boli pokojné, jeho výraz ľahostajný. Znova si odhryzol zo sendviča.

"Och, je mi ľúto, synu," John po dlhej chvíli sarkastickým hlasom povedal. "Nepodporujem snáď dostatočne tvoju jedinečnú a špeciálnu osobnosť, ktorou si? Poď sem a objím ma. Budem ťa držať a hojdať a hladiť ťa po vlasoch, zatiaľ čo ti budem vravieť, aký som na teba pyšný a do akého skvelého muža si vyrástol, a aká pyšná by bola tvoja matka na to aký si, hlboko v srdci, aj v duši."

"Hej," zaprotestoval Dean. "Nespomínaj mamu, keď máš posratú náladu."

"Pozor na ústa," povedal John, vrátiac sa ku knihe.

"Čo čítaš?"

"Och, pre rany božie, Dean!" Zabuchol knihu s takou silou až sa Dean strhol. "Nemáš nič lepšieho na práci, než ma mučiť?"

"Očividne nie." Dean konečne dojedol sendvič v poslednom, priveľkom súste, potom si olízal prsty. "Chceš, aby som ti niečo pripravil na jedenie?"

"Chcem, aby si ma nechal pracovať," povedal John. "Nájdi svojho brata a muč chvíľu jeho. Alebo študuj svoju latinčinu, alebo choď spáliť školu, či niečo podobného. Len ma nechaj vrátiť sa k práci."

"Fajn," Dean povedal a zdvihol sa. "Prepáč že som ťa otravoval."

Keď odchádzal od stolu, vzal svoj tanier a s buchotom ho pustil do drezu z výšky ktorá si zaslúžila pokáranie. John zaškrípal zubami.

"Dean," povedal.

Dean sa vo dverách otočil, s tým kľudným vyrovnaným pohľadom, ktorý vravel 'srať na teba' a 'kto, ja?' zároveň.

"Čo je to?" John sa spýtal.

"Čo je čo?"

"Čo chceš?"

Deanov výraz sa zmenil tak jemne, že niekto iný by to vôbec nepostrehol, alebo by si to možno splietol so skrytým úsmevom. John nie. Vedel lepšie. "Ak by sme mali búračku a Sammy a ja by sme boli obaja v bezvedomí," Dean znova povedal, "a Impala by začala horieť a ty by si mal čas zachrániť len jedného z nás, koho by si zachránil?"

John študoval svojho syna, snažiac sa zistiť skadiaľ ten hnev pochádzal. Vrátil sa v myšlienkach, snažiac sa nájsť nejaký bod, kedy sa za posledných pár týždňov pohádali , ale nič ho nenapadlo. Sam dokázal byť naštvaný celé roky, ale dva týždne boli tak akurát Deanov limit. Nech bol nahnevaný za čokoľvek, bolo to niečo čerstvé a niečo na čo jeho starý chlap nedával dostatočný pozor, aby to spozoroval, keď sa to stalo. Čo keď o tom teraz rozmýšľal, mohol byť presne dôvod Deanovej zlosti.

"Prečo dopekla by si sa ma vôbec na niečo také pýtal?" spýtal sa konečne.

"Pretože to chcem vedieť."

John si vzdychol. "Sadni si."

"Myslel som, že si chcel, aby som odišiel."

"Sadni. Si." John znova povedal.

Dean sa vrátil späť k stolu a sadol si. Za posledných pár mesiacov dosť vyrástol, ale nevytiahol sa do výšky tak prudko ako väčšina detí jeho veku, ktoré prerástli svoju kožu, klátiac sa ako nejaké bábky bez bábkara, zatiaľ čo čakali, kým ich telo doženie. Miesto toho Dean len trocha podrástol, vypĺňajúc sa cestou, získavajúc hmotu na ramenách a na hrudi zvlášť, silnejúc pri svojom tréningu s činkami skôr, než len jednoducho rastúc ako väčšina detí zvykne.

Zmeny v ňom boli pochopiteľnejšie, než len obyčajný rast. Získal pružnosť, ktorá prekonala tú, akou atléti získavajú svoje schopnosti; začal sa pohybovať s úsporou pohybov, ktorá bola ovocím rokov tréningu, disciplíny, výziev ktoré ustál a prekonal. Už toho nebolo veľa, o čo Dean prichádzal pri svojich reakciách k svojmu fyzickému okoliu. Uvedomoval si svoje telo spôsobom, ktorý sa zračil v každej línii jeho postoja; vedel presne, kde ktorá končatina bola v danú chvíľu, a ako tá pozícia súvisela s každou končatinou pre prípad, že by nastala potreba rýchlo reagovať. Aj keď bol nevrlou osinou v zadku, v spôsobe akým kráčal bola jemná krása, ktorá vyzerala skoro šelmovsky.

To z neho v škole začínalo robiť vyvrheľa.

Niežeby Dean niekedy zapadol, ale teraz sa mu to darilo čoraz menej. Začal byť odsúvaný ďalej a ďalej od štandardov normálnosti, ktoré sa jeho spolužiaci snažili dosiahnuť, a to len preto, že jeho spolužiaci v ňom začali vidieť veci, ktoré oni nemali. Silu, rovnováhu, pohyblivosť, inštinkt. Dean vždy mával tieto veci; ale predtým sa natoľko neprejavovali. Teraz áno. Začínal vyzerať tak nebezpečný, aký aj skutočne dokázal byť.

Ostatní chlapci, ktorí Deana v minulosti buďto ignorovali, alebo vyhľadávali závetrie v jeho ochranárskej povahe pred darebákmi, ho začali vidieť ako hrozbu. Brali ho viac než len súpera, viac než len ďalšie decko, ktorému sa dostalo do vienka športové nadanie, a ktoré mohli obdivovať, skôr sa ho báli. Začali ho vnímať ako niekoho, proti komu by sa mali spolčiť, niekoho kto bol dosť vzdialený ich vlastným fyzickým schopnostiam, takže jediný spôsob, akým sa brániť bolo zaujať preventívne opatrenia uisťujúc sa, že nebude nikde v ich blízkosti, ak by sa náhodou rozhodol urobiť to, na čo teraz vyzeral, že je schopný: naozaj im ublížiť.

Nebolo to fér, ale ľudia už boli takí. Vylúčili zo svojej spoločnosti tých, ktorých sa báli alebo im nerozumeli; a Dean patril do oboch skupín. Vždy patril do oboch, ale teraz to vnímalo viacero jeho spolužiakov - vidiac ho takého, aký bol a čoho bol schopný, keby chcel - a tlak ich reakcií začal pomaly Deana meniť. Izolovalo ho to ešte viac, než bol predtým, definujúc ho ako niekoho, kto nemal nárok vyhľadať spoločnosť deciek svojho vlastného veku, skôr než len niekoho, kto o ňu nestál.

Dean sa zamrvil pod silou Johnovho skúmavého pohľadu. "Sakra," povedal neúctivým tónom, ktorý dosť hraničil s drzosťou. "Sprav si fotku. Vydrží dlhšie."

A narástla mu huba. Drzá huba. Jeho nadšenie pre lov, pre tréning, pre každý aspekt života, ktorým žili začínalo byť čoraz jedovatejšie. Začínal sa na svojho otca hnevať za to, ako osamelo sa cítil, začínal prejavovať znaky útočnosti, akú by žiaden veliteľ netoleroval, ale ktorej musel od nepamäti ľudstva čeliť každý otec a buďto sa ju naučil tolerovať alebo to vzdal, podľahnúc nutkaniu vymlátiť to z neho. Zatiaľ čo John sa stále ešte prikláňal k tej tolerancii, ešte celkom nevylúčil možnosť, ten neúctivý tón zo svojho syna vytĺcť.

"Zachránil by som Sammyho," John konečne povedal. "V takej situácii, ak by som si mal vybrať, zachránil by som Sammyho."

Deanov výraz sa nezmenil. Iba prikývol. "Hej. To som si myslel."

"Prečo?" spýtal sa John.

"Čo prečo?"

"Prečo si si myslel, že poviem Sammyho?"

Dean pokrčil plecom. Uhol pohľadom, zrazu fascinovaný tapetou na kuchynskej stene. "Ja neviem. Len som si to myslel."

"Pretože je mladší?" spýtal sa John.

"Hej," Dean potichu odvetil. "Preto."

"Pretože je zraniteľnejší a nedokáže sa o seba tak postarať?" John tlačil.

Dean mykol plecom. "Asi hej."

"Pretože je to môj obľúbenec?"

Dean sa odtlačil od stola a vstal. "Mám niečo na práci," oznámil a otočil sa, aby odišiel.

"Sadni si," John znova povedal.

Dean ďalej kráčal.

"Dean."

Zvuk jeho mena - alebo možno skôr tón, ktorým ho John vyslovil - Deana zastavil, ale neotočil sa.

"Polož svoj zadok späť na túto stoličku alebo pôjdem tam a urobím to za teba," povedal John.

Dean sa otočil, došiel späť ku stolu a znova si sadol. Výraz jeho tváre bol uzavretý. Bolo to akoby ho niekto vypol, akoby niekto stlačil vypínač na svetle a zhasol.

"To je to, čo si myslíš?" John sa znova spýtal. "Že Sammyho mám radšej takže by som ho zachránil miesto teba?"

Dean neodpovedal.

"Položil som ti otázku, Dean."

"To je jedno," Dean odvetil. "Bola to len hlúpa otázka. Nemal si ju naozaj zodpovedať."

Predkloniac sa, John si položil ruky na stôl medzi nich. Dean sa vyhýbal jeho pohľadu. Díval sa priamo naňho, ale jeho oči boli nezúčastnené. Boli zaostrené nablízko, sústredené na akýsi bod medzi nimi len, aby sa nemusel stretnúť s pohľadom svojho otca.

"Nikdy nepokladaj otázku, ak nie si pripravený počuť odpoveď," povedal.

"Áno, pane. Budem si to pamätať."

Spôsob akým Dean povedal "pane" bola urážka. Bol to jeho spôsob rebélie, použiť výraz, ktorý mal vyjadrovať rešpekt ako neúctu. Už to robil dlhší čas. John to nechal byť. Až doteraz.

"Povieš mi "pane" takým tónom ešte raz a my dvaja si spolu zatancujeme, chlapče," povedal John ponuro. "Rozumel si mi?"

To bolo prvýkrát, čo sa vyhrážal Deanovi bitkou. Možno s tým už dosť meškal. Nepáčila sa mu myšlienka, že by mal nad svojimi synmi dominovať alebo im dať dojem, že by z nich skutočne vytĺkol dušu, keby ho dohnali príliš ďaleko, skôr chcel vzbudiť dojem, že by sa nebál si ich prehnúť cez koleno a pár im naplieskať spôsobom, z ktorého Dean už dávno vyrástol, keď mal sedem rokov. Ale hocijako sa mu to nepáčilo, niekedy to bolo to jediné, čo decko Deanovho veku pochopilo. Hrozby skôr než sľuby. Disciplínu pred citmi. Oddanosť pred láskou.

Trocha sa zamyslel, čo by si o jeho rodičovskej výchove pomyslela Mary. No nenechal si tú myšlienku prechádzať hlavou príliš dlho, pretože si bol celkom istý, aká by bola odpoveď a nemal čas cítiť sa previnilo a v tú istú chvíľu čeliť rozpútanej tínejdžerskej rebélii, než sa to stihlo zvrtnúť v ešte niečo horšieho.

Práve teraz si nemohol dovoliť byť Deanovou matkou. Čo Dean potreboval bol otec. A keďže slúžil sa obe tieto posty od čias, keď mal Dean štyri roky, John si bol celkom istý, že vie, kedy môže a kedy si nemôže dopriať ten luxus byť tam za oboch. Toto bola jedna z tých chvíľ. Práve teraz Dean potreboval tvrdosť svojho otca oveľa viac než by potreboval súcitné porozumenie matky, ktorú nikdy riadne ani nemal alebo aspoň nie dostatočne dlho, aby pochopil ako žalostne neprimerane sa John vždy snažil napodobiť tú rodičovskú stránku k akceptovateľným výsledkom.

"Áno, pane," Dean povedal. Tón jeho 'pane' tento krát nebol neúctivý, ale bol k tomu dostatočne blízko, že sa to Johnovi nepáčilo. Dean bol tvrdohlavý malý bastard. Niekedy bol tak podobný svojmu otcovi, až to Johna bolelo, že sa mu nepodarilo vychovať svojho syna viac k obrazu Mary.
"Teraz mi odpovedz na otázku," prikázal John. "To je to, čo si si myslel?"

"A čo je to, čo som si myslel," Dean odvetil, akoby si nepamätal niečo, na čo nikdy nezabudne.

"Že Sammy je môj obľúbenec, takže by som zachránil jeho namiesto teba."

Dean v tej chvíli zaostril pohľad. Rýchlo, náhlo, pálčivo. Jednu chvíľu zízal na ten bod medzi nimi, v tú druhú hľadel do Johnových očí, každý ťah jeho výrazu zranený a pobúrený a nahnevaný. Veľmi, veľmi nahnevaný.

"A je?" dožadoval sa Dean.

"Čo si myslíš?"

"Áno," Dean povedal, jedovatým hlasom. "Myslím, že možno je." Skoro tie slová na Johna vypľul, bol taký zranený, tak naštvaný, tak ohrozený myšlienkou, že jeho otec má obľúbenca a nie je ním on.

John sa oprel dozadu na stoličke a prekrížil si ruky, schválne sa dištancujúc od synových pocitov. Toto nebolo to, kam sa chcel dostať, ale už tam raz boli a teraz si už nemohol dovoliť sa s tým nevysporiadať. "Tak teda dobre. Ak sa niekedy dostaneme do búračky a Impala začne horieť, takže budem mať čas zachrániť len jedného z vás, uistím sa že zachránim teba a Sammyho nechám zhorieť."

Bol to ten najpodlejší úder, ktorý kedy dal. A možno ten najpotrebnejší.

Dean zamrkal. Jeho tvár zbelela. Jeho zlosť sa vyparila, akoby niekto vytiahol zátku. Čo bolo presne to, čo jeho otec urobil.

"Nie," povedal Dean. "To som nemyslel."

"Ale určite áno," povedal John. "Chceš, aby som si vybral medzi tebou a Sammym. Môžem zachrániť len jedného z vás a ten druhý musí zomrieť. To bola otázka, správne? A keď zachránim Sammyho, budeš si myslieť, že ho milujem viac než teba. Takže dobre, Dean. Zachránim teba. Problém je vyriešený." Zdvihol svoju knihu, otvoril ju na náhodnej stránke. "Tu máš svoju odpoveď, synak. Teraz choď a nájdi si niečo lepšieho na práci. Musím si prečítať veci, ktoré budem neskôr možno potrebovať."

Dean sa oprel o stôl. "To nie je fér," povedal.

John nevzhliadol od stránky, ktorú by práve teraz nedokázal prečítať ani keby na tom záležal jeho vlastný život. "A tvoja otázka bola?"

"Mal by si zachrániť Sammyho," Dean povedal.

Stále nevzhliadol od knihy. Stále predstieral, že číta aj keď nečítal. Stále predstieral, že mu nezáleží na synovom náhlom nekľude, aj keď záležalo. "Ale ja to neurobím. Zachránim teba."

"Ocko."

"Čo?"

"Zachráň Sammyho."

"Nie."

"Prosím."

Tentoraz vzhliadol a opätoval Deanov pohľad tým svojim, tak priamo, chladno, s tvrdošijnou ľahostajnosťou, akej len bol schopný. "Nie, Dean. Ak zachránim teba, Sammy si bude myslieť, že je to preto, že ho mám radšej. A ak si mám vybrať spôsob, akým jeden z mojich synov zomrie, vyberiem si tú. Aspoň tým spôsobom, on zomrie chápajúc, že ho milujem tak veľmi, že urobím všetko preto, aby som zachránil to, čo je preňho na tomto svete najdôležitejšie. A pre Sammyho to si ty. Takže zachránim teba. Pre Sammyho. A hej, to predsa bude vyhovovať aj tebe; či nie? Vyhráme všetci."

"Ocko." Deanove rysy boli skrútené, jeho výraz zúfalý. V očiach mal slzy a bojoval všetkým, čo mal, aby nezačali tiecť.

"Čo, Dean?" spýtal sa John, v duchu si rátajúc, aby nemyslel na to, ako veľmi chcel siahnuť dopredu a pritiahnuť si Deana k sebe, držať ho, uistiť ho, že by našiel spôsob, ako ich zachrániť oboch, že miluje svojich synov natoľko, že by ho nič nedokázalo prinútiť, aby si medzi nimi vybral. "Nie je to to, čo si chcel vedieť?"

Dean zvesil hlavu a rozplakal sa. Nechal to ísť a len plakal.

John položil knihu a oprel sa o stôl, aby mohol vstať. Jeho kĺby boleli a cítil sa akoby mal tisíc rokov. Potreboval Mary tak veľmi, až bolo ťažké dýchať. Potreboval ju tu, aby vykompenzovala to, čo on urobil, aby držala Deana a bola k nemu jemná, aby zhojila rany, ktoré jeho otec spôsobil, keď sa snažil zabrániť, aby nevznikli hlbšie.

Potreboval ju, aby to vysvetlila Deanovi, zatiaľ čo ho nechala plakať, aby zabránila ich synovi čo len raz si myslieť, že Sammy bol Johnov obľúbenec. Aby zabránila Deanovi čo len raz uveriť tomu, že je v očiach svojho otca menej dôležitý len preto, že Sammy bol zraniteľný, kým Dean bol silný; takže keď prišlo na to, bol to práve Sammy, o koho sa John neustále strachoval, neustále sa ho snažil chrániť.

Potreboval Mary, aby to urobila zaňho; ale ona tu nebola a keby sa o to pokúsil on, Dean by sa nikdy nenaučil to, čo potreboval vedieť. Najdôležitejšie lekcie boli vždy tie najťažšie. Najbolestivejšie. A táto im zaťala až na kosť. Táto nechá jazvu, ktorá sa nikdy nezhojí, ale aspoň to bude jazva a nie otvorená rana, ktorá by v Deanovi hnisala zakaždým, keď by podľahol strachu, že v očiach jeho otca, Sammy bol dôležitejší. Že jeho otec miloval Sammyho viac.

Pretože akokoľvek toto bolelo, tá myšlienka bolela viac. A nedovolí, aby to Dean cítil. Nedovolí. Nemôže. Nie to. Nikdy.

"Mám pár vecí na práci, synak," povedal John. "Ak budeš mať ešte nejaké otázky, budem v garáži."

Odkráčal z kuchyne, nechajúc za sebou plačúceho Deana. So snáď jedinou výnimkou, kedy sa musel odtrhnúť od Mary, keď horela na strope Samovej izby, opúšťajúc ju, pretože to bol jediný spôsob, ako jej ukázať ako veľmi ju miloval, že ju dokázal opustiť, keď umierala, aby zachránil jej synov, toto bola tá najťažšia vec, ktorú kedy urobil.

------------------------------------------------------------------------------------------

"Oci?"

John sa narovnal, rýchlo si utrel tvár a snažil sa spevniť si hlas predtým, než odpovedal. Prekvapilo ho ako kľudne znel, aký bezvýrazný jeho hlas bol, keď povedal: "Hej, Sammy. Čo je?"

"Dean plače."

"Ja viem."

"Ty vieš?"

"Áno. Ja viem. Netráp sa tým. Nemá to s tebou nič spoločné."

"Nemám sa tým trápiť?" Sam mal desať, no znel na dvadsaťsedem. V jeho hlase znelo to isté pohŕdanie, ktoré sa naučil vyjadrovať ešte než dosiahol osem rokov.

John počul, ako sa Sammy predieral cez haraburdy, ktoré zapĺňali garáž. Znova si otrel tvár a odkašlal si, keď zdvihol nôž, ktorý brúsil a pokračoval v práci, snažiac sa vyzerať zamestnane.

"Oci?"

Sammy bol hneď vedľa jeho ramena. John otočil hlavu a pozrel sa naňho. Len pred pár mesiacmi, bol Sammy ešte malý a zavalitý. Teraz bol štíhly ako lata a vysoký skoro ako Dean, snažiac sa predbehnúť svojho brata a narásť na deväť stôp.

"Som práve trochu zamestnaný, Sam," povedal John.

Sam sa naňho pozrel skúmajúco. "Ty tiež plačeš?"

John vydal smiech, ktorý bol skôr len prudkým vydýchnutím, než skutočným smiechom. "Mariňáci neplačú, synak. Oni nakopávajú zadky."

"Prečo plačeš?" spýtal sa Sam. V očiach sa mu zračila panika. Šírila sa ako vírus cez každý rys jeho postoja.

"Hej," John pevne povedal. "Prestaň."

A len tak, Sam sa ukľudnil. Prestal panikáriť, jeho výraz sa ustálil a teraz vyzeral zmätený a ustarostený.

John vedel, že jeho schopnosť takto pôsobiť na Sama bola pri svojich koncoch. Videl ten koniec prichádzať v tom, ako Sam začal spochybňovať všetko, čo povedal a vlastne všetky príkazy, ktoré dal. Len v poslednom roku Sam prestal uctievať zem, po ktorej jeho otec chodil, mysliac si, že jeho foter je pravdepodobne panovačný zmätok, ktorý vydáva rozkazy len preto, že môže. John to nerád videl, no vedel, že skôr či neskôr to medzi ním a Samom takto skončí.

Sammy bol jednoducho príliš ako on vo všetkých zlých spôsoboch a príliš sa podobal na matku v tých dobrých. Tá kombinácia bola receptom na nitro, a mysliac si, že nitro skončí hocijako, len nie eventuálnym vznietením bolo armádne myslenie, nie námornícke. Čo znamenalo, zlé.

Bolo nevyhnutné, že on a Sam strávili väčšinu svojho života našľapovaním jeden okolo druhého tak, ako s Deanom nikdy nemusel, ale práve teraz sa Sam naňho díval, akoby poznal tajomstvá vesmíru alebo aspoň mal tušenie, aké by mohli byť. Akoby bol stále ten muž, čo všetko - začne a všetko - skončí, alebo aspoň niekto, koho by ste mali rešpektovať a počúvať. Akoby práve neopustil štrnásťročného chlapca nariekajúceho v kuchyni, akoby si nemohol nájsť čas a ukľudniť ho, alebo ho tam aspoň nenechal bez sakramentsky dobrého dôvodu, ktorý sa práve chystal vysvetliť, pretože podľa Sama si to zaručene vysvetlenie žiadalo.

"To sa ťa netýka, Sam," povedal John. "A nie je to nič s čím by si sa mal trápiť."

"Ako sa s tým nemám trápiť?" dožadoval sa Sam. "Ty plačeš. Dean plače. Čo sa stalo? Čo si mu povedal?"

Tu to bolo: Sam mu dával ochutnať demonštráciu vzťahu, aký medzi nimi nastane, keď Sam dosiahne Deanov vek. V krehkom veku desiatich rokov si myslel, že má právo obviňovať svojho otca za niečo, čomu nikdy neporozumie, lebo Sama by nikdy ani nenapadlo veriť, že by jeho otec mohol mať radšej jeho brata.

"Nemôžeš sa tým trápiť, pretože som ti povedal, aby si sa tým netrápil, Sammy," John vybuchol.

Sam sa naňho pozrel, vyľakane, rozrušene a ustarane. "Nemôžem niečo necítiť len preto, že mi to povieš, ocko," povedal tým svojím vlastným 'nechováš sa rozumne' tónom, ktorý Johna dokázal dohnať k šialenstvu. "Nefunguje to tak."

"Skutočne," povedal John. "A ako to teda funguje, Sammy? Keď už si na takéto veci expert a tak."

Náznak, že si dovolil príliš, na Sammyho nezaberal. Nikdy to na Sammyho nezabralo. "Funguje to takto, ocko," povedal rozumne. "Povieš niečo, čo ublíži Deanovi, Dean bude zranený."

John sa naňho len díval. Študoval svojho najmladšieho syna v mizernom svetle garáže skoro minútu, čudujúc sa, kedy dočerta ho toto decko prekonalo v schopnosti vyhrať argument hocijakým spôsobom mimo prekričania toho druhého. Sam mal rozum svojej matky, ako aj jej schopnosť podraziť Johnovi kolená. Povieš niečo, čo ublíži Deanovi, Dean bude zranený. Ako môže muž odporovať takejto logike?

"Hej, máš pravdu, Sam," John odvetil, unavene. "To je spôsob, ako to funguje. Vďaka, že si mi to vysvetlil." Vrátil sa k ostreniu svojho noža. "Prečo sa nejdeš porozprávať so svojím bratom. Hovor mu sprosté vtipy, aby si mu zdvihol náladu alebo tak nejako."

"Dean plače, ocko," zopakoval Sam. "Nie je smutný; on plače."

"Ja to viem, Sammy. Boh mi pomáhaj, ja to viem."

Ak by dopustil, aby ho Dean videl plakať, Deanov svet by sa bol zrútil. Ale Sammy bol iný. Mohol nechať tiecť slzy po svojej tvári pred Samom, a Sam vždycky chápal ich dôvod. A to urobil. Sediac v tej garáži na prevrátenom vedre, brúsiac nôž, ktorý bol ilegálny v troch štátoch a už bez tak dosť ostrý, že dokázal porezať človeka bez toho aby to cítil, John nechal slzy tiecť po tvári, nestarajúc sa o to, že tam boli, ako skôr predstierajúc, že nie sú.

Bez toho, aby svojmu otcovi poskytol akékoľvek varovanie, Sammy vystrel ruky a objal Johna okolo hrude, položiac svoju hlavu na jeho rameno a povedal, "Nerob si starosti, ocko. Čokoľvek si povedal, Dean ti odpustí."

"Ach, dočerta, Sammy." John vstal na nohy, vymaniac sa zo synovho objatia tak prudko, až skoro spadol. "Nevrav mi niečo také."

"Ako čo?" spýtal sa Sam, úprimne zmätený, keď sa od neho John vzdialil.

John sa ocitol v rohu, zazerajúc na hromadu špinavých nástrojov zabudnutých na pracovnom stole, ktorých sa nedotkol od chvíle, čo sa sem pred rokom nasťahovali. V Lawrence ste z jeho nástrojov mohli jesť, boli tak čisté, tak udržiavané. Ale niekde to stratil, stratil tú schopnosť byť zodpovedný za to, ako zaobchádzal s vecami, ktoré miloval, nech už to boli nástroje či deti, či čokoľvek iné.

"Len... len choď niekam inam, dobre?" povedal. "Nemôžem s tebou teraz hovoriť."

"To nie je fér."

"Čo?"

"To nie je fér," zopakoval Sam. "Dean plače, ty plačeš a ty chceš, aby som len tak niekam išiel a predstieral, že na tom nezáleží? To nie je fér, ocko."

"Hej? No tak to vitaj vo svete, kde si mojím synom, synak. Život nie je fér, a ani tvoj otec."

"Ja nie som decko." Sam nebol rozhorčený ako skôr informatívny. "Môžeš so mnou hovoriť. Je to okej povedať mi, čo sa stalo; nevydesí ma to alebo niečo také."

"Nič sa nestalo," povedal John.

"Tak to je pekná sprostosť," odvetil Sam. "Niečo sa očividne stalo. Prečo mi to nepovieš? Čo si mu povedal?"

"Pozor na ústa, Sammy."

"Oci!"

Samovo rozhorčenie bolo skoro citeľné. Bol to dobrý súper pre Johnov stupeň frustrácie. "Pomyslel si niekedy na to, že možno to nebolo to, čo som ja povedal jemu?" John sa dožadoval trochu stroho.

Sam nad tým chvíľu popremýšľal. "Nie," povedal konečne.

John zo seba vyrazil drsný smiech. "No a prečo dočerta nie?"

"Pretože, čo by mohol Dean povedať, čo by rozplakalo jeho? To nedáva žiaden zmysel."

"Niekedy život nemusí dávať zmysel."

"Okej. Dobre. Tak čo ti teda povedal?"

John si vzdychol. "Kašli na to, Sam. Mal si pravdu. Nič mi nepovedal. Len mi položil otázku."

"Och."

Sam nepovedal nič iné. Bol ticho tak dlho, až sa John konečne otočil, aby sa pozrel, čo sa deje. Sam tam len stál, hľadiac na svoje nohy, vyzerajúc znova na desať miesto toho, aby znel na dvadsaťsedem.

"Čo?" vyzval ho John.

"Položil ti tú otázku s autom, však?" Sam ticho odhadol.

John sa zamračil. "Ty preto máš meno? Tá otázka s autom?"

"Hej. Tá otázka s autom. To o aute a ohni a o tom, že sa dá zachrániť len jeden, správne? Je to blbá otázka."

John prešiel cez garáž. Ohnúc sa, aby sa mohol pozrieť Samovi priamo do očí, povedal, "Áno, Sam. Položil mi tú otázku s autom. Prečo by sa ma pýtal na niečo také?" Cítil sa trochu ako blázon, že si chcel urobiť obrázok o svojom štrnásťročnom synovi na základe názoru desaťročného, ale aj tak to urobil, ak pre nič iné tak preto, že Sam zdieľal toľko osobných rysov so svojou matkou, takže pýtať sa ho na niektoré veci dalo Johnovi predstavu, akoby na ne asi odpovedala Mary.

Boli časy, keď by bol skoro prisahal, že Mary k nemu prehovára skrz Sammyho. Vedel, že je to hlúpa, ľahkovážna myšlienka, ale aj tak, boli časy, keď sa cítil, akoby to tak robila.

"Je to len taká vec, ktorá teraz koluje na škole," vysvetľoval Sam. "Máš vziať svojich dvoch najlepších priateľov a premýšľať, ktorého z nich by si zachránil pri autonehode, ak by si mohol zachrániť iba jedného."

"Skadiaľ o tom vieš?" spýtal sa John. "Veď ty a Dean ani nechodíte na strednú školu."

"Pretože sa ma spýtal na rovnakú vec."

"On čo?"

"Položil mi tú otázku s autom. Spýtal sa, že keby ste boli on aj ty v búračke a mohol by som zachrániť len jedného z vás, koho by som zachránil."

"Čo si mu povedal?"

"Povedal som, že jeho," Sam odpovedal, akoby skutočnosť, že sa John na to musel vôbec spýtať z neho robila najhlúpejšieho otca vôbec.

"Prečo?"

"Pretože by si ma zabil, keby som ho nechal zomrieť, aby som zachránil teba."

John len hľadel na svojho syna. Cítil, ako mu po tvári znova stekajú slzy, no tento krát ho ani nenapadlo si ich zotrieť.

"Čo?" spýtal sa Sam. "To je tá správna odpoveď."

"Hej," John súhlasil. "To je."

"Tak prečo potom plačeš?"

"Myslím, že presakujem."

Sam si odfrkol. "Tak čo si povedal ty?" spýtal sa. "Povedal si mňa, správne?"

"Hej," John ticho odvetil.

"Pretože by ťa zabil, keby si ma nechal zomrieť, aby si zachránil jeho. Vidíš? To je celý zmysel tej otázky. Čo je dôvod, prečo je to hlúpa otázka. To a pretože niekto vždy skončí so zranenými citmi. Myslím, že to je tiež jej zmysel. Čo z nej robí dvojmo hlúpu otázku."

John natiahol ruku a položil na tvár svojho syna. "Máš pravdu," povedal ticho. "Je to neuveriteľne hlúpa otázka."

"To je to, čo som mu povedal. Povedal som to Deanovi. Povedal som mu, aby sa ťa nepýtal."

"Čo na to povedal on?"

"Povedal, že to chce vedieť." Sam chcel niečo dodať, ale rozmyslel si to.

"Čo?" popohnal ho John.

"Nič."

"Nevrav mi, že to nič nie je, Sam. Povedz mi, čo si sa chystal povedať."

Sam mykol plesom. "Len som chcel povedať, že si nemyslím, že Dean to chápe. Nemyslím, že chápe zmysel tej otázky. Nevravím, že je hlúpy alebo tak," Sam rýchlo dodal, "pretože nie je. Len si nemyslím, že túto konkrétnu otázku pochopil. Čo z neho, keďže je to vlastne tak hlúpa otázka, robí tak trochu niekoho múdreho. Istým spôsobom. Ak sa na to pozrieš správne."

"Prečo vravíš, že to nechápe?"

"Pretože sa na mňa naštval, keď som povedal, že by som zachránil jeho. Naozaj sa naštval. Dokonca ma udrel. Vidíš?" Sam si vytiahol rukáv trička a ukázal Johnovi malú modrinu na jeho ramene.

"Prečo by to robil?" spýtal sa John ticho.

"Pretože mi povedal, že ak by som ťa kedykoľvek nechal zomrieť, z akéhokoľvek dôvodu, zabil by ma sám. Zvlášť, ak by ten dôvod bol, že som zachránil jeho. Snažil som sa mu vysvetliť, že ty by si zabil mňa, keby som ťa zachránil miesto neho, ale povedal, že to nechce počuť. Že to nie je hra. Že ak by k tomu kedykoľvek došlo, že by som musel vybrať medzi tebou a ním, mám si vybrať teba. Dokonca ma prinútil prisahať. Čo je hlúpe, no nie? Akoby som vybral teba, ak by sa niečo také stalo, len preto, že som to sľúbil."

John sa ticho zasmial. "Poď sem," povedal a natiahol ruku, aby Sammyho pritiahol k sebe a mohol ho objať. Aj keď ho objatie trochu prekvapilo, Sammy odpovedal ľahko a obopol ruky okolo Johnovho krku a objal ho spôsobom, ktorým by to Dean nikdy neurobil, ale Sammy to tak robil vždy.

John držal Sama niekoľko minút, utešujúc sa vo vedomý, že čokoľvek urobil zle ako otec, urobil aspoň niečo dobrého so Sammym. Alebo to urobil Dean. Jeden z nich, ale vychoval pekelne múdre decko. Alebo to možno boli obaja, kto ho vychovali.

Keď Sama pustil a vstal, Sammy sa naňho usmial. "To sú dve objatia v priebehu desiatich minút," povedal. "Podľa Deana to z teba robí oficiálne dievča."

"Och, takže robí, čo?"

"Hej."

"No, ale toto dievča je tu ešte stále vo vedení, takže myslím, že rýchlo zistíme, ako sa vám chlapcom bude páčiť prijímať rozkazy od dievčaťa."

"Och, Dean to bude milovať," Sam povedal a jeho úškrn sa rozšíril. "Pohovoríš si s ním?"

"Čo? Zrazu vieš čítať myšlienky?"

Sam sa zasmial. "Nie. Len ťa poznám a si ozajstné dievča, pokiaľ ide o plačúceho Deana."

John vystrčil ruku a dal Samovi jemný pohlavok. "Nevolaj svojho otca dievčaťom," povedal. "Je to neúctivé."

"Áno, madam," Sam odvetil elegantne.

John sa na dlhý moment zadíval na Sama, potom povedal, "Vďaka, Sam. Pomohol si mi s tým."

"Naozaj?" Sam znel prekvapene.

"Áno. Pomohol. Niekedy pomôže získať názor druhej osoby. A ty máš dobré názory. Zvlášť, keď sa to týka tvojho brata."

Sam vyzera, že je na seba veľmi pyšný. "Skvelé," povedal. "To znamená, že by som to bol naozaj ja koho by si zachránil, správne?" A potom sa rozosmial.

"Nikdy sa ma na to už nepýtaj, Sam," povedal John.

"Och, no tak. Nikdy som sa ťa na to predsa nespýtal. To bol Dean. " Potom, akoby ho zrazu napadlo, že jeho otec by mohol urobiť inak, Sam sa spýtal, "Ale povieš, že zachrániš mňa, ak sa ťa znova spýta, správne? Pretože by si ho totálne naštval, keby si povedal, že jeho."

"Absolútne," John povedal.

"Ale ak sa ťa spýtam ja, musíš povedať, že jeho. Chápeš to, áno?"

"Naznačuješ snáď, že som hlúpy, Sammy?" spýtal sa John.

Sam vyzeral trocha zahanbene. "Nie. Len som si myslel, že by som sa mal uistiť. Vieš, lepšie mať istotu, než potom ľutovať."

"Idem si pohovoriť s tvojím bratom," povedal John. "Prečo sa na chvíľu nestratíš?"

"Okej. Potom môžeme ísť na pizzu?"

"Iste, Sam. Potom pôjdeme na pizzu."

"Ale musíš sľúbiť, že budeš šoférovať ozaj opatrne," dodal Sam. Potom sa uškrnul. "Pretože by si sa nechcel dostať do búračky, alebo tak nejako."

"Och, si vtipný," povedal John.

"Hej," Sam súhlasil, buchnúc sa o otcovu ruku, pretože bola dosť blízku, aby ju dosiahol. "Som totálne vtipný."

------------------------------------------------------------------------------------------

Chvíľu mu trvalo, než našiel Deana, ale keď ho našiel, nebol tak prekvapený, kde ho našiel. Neďaleko prenájmu bol malý potôčik a to bolo miesto, kam Dean rád chodil, keď chcel byť sám.

Vzhliadol, keď počul Johna predierajúc sa cez porast, ale nič nepovedal, len ho sledoval, zatiaľ čo sa John snažil prebrodiť cez plevel a mŕtve konáre, kým si od nich nevyčistil cestu. Sedel na blativom svahu niekoľko metrov nad samotným potokom, kolená pritiahnuté k hrudi, ruky položené na kolenách.

John si sadol vedľa neho a vystrel si nohy, pretože jeho kolená boli oveľa staršie a oveľa opotrebovanejšie než boli Deanove, takže sa im nechcelo ohýbať sa spôsobom ako Deanove.

"Ahoj," Dean povedal, obrátiac pohľad späť k prameňu vody stekajúcemu medzi skalami pod ním. Bolo to takmer úbohé nazývať to potokom, no bolo to to jediné, čo mali, takže sa s tým uspokojil, hádžuc malé skalky do cesty vody, aby tak rýchlejšie zabil čas. Alebo ľahšie.

"Ahoj," odvetil John.

Niekoľko minút sedeli v tichosti. "Prepáč, že som sa ťa na to spýtal," Dean konečne povedal. "Myslím, že to bola hlúpa otázka."

"Áno," John súhlasil. "To bola."

Dean po ňom strelil kradmým pohľadom, potom sa vrátil k pozorovaniu potoka. "Asi som znel ako skutočný pako, huh?"

"Hej. Tak trochu áno."

Dean prikývol. "Prepáč," zopakoval.

"To je v poriadku. Každý má raz za čas povolené chovať sa ako pako."

Chvíľu tam sedeli, bez slov, len sedeli.

"Chcel by som, aby si zachránil Sammyho," Dean zrazu povedal, tichým hlasom, oči opatrne odvrátené, aby John nemohol zachytiť jeho pohľad. "Ak by sa niečo také niekedy skutočne stalo. To jeho by som chcel, aby si zachránil, dobre?"

"Nie. To nie je dobre."

Dean si vzdychol. "Nepustíš ma len tak z háku?"

"Nie. Nie keď si mi položil takú otázku."

"Fajn," povedal Dean. "To je jedno." Tento krát to neznelo neúctivo, iba unavene.

"Urob mi láskavosť, Dean," povedal John.

"Ja viem. Už sa na to nemám nikdy spýtať."

John sa trochu pousmial. "No, dobre, tak to tiež; ale v skutočnosti som mal na mysli niečo iné."

"Och. Prepáč. Čo?"

"Chcem, aby si sa vžil do istej situácie. Len na chvíľu."

"Okej," súhlasil Dean.

"Predstav si, že by si bol v pozícií, kde by si si musel vybrať medzi mnou a Sammym, ak by si mohol zachrániť len jedného z nás."

"Nechcem na to myslieť," Dean rýchlo odvetil.

John otočil hlavu, pozrel sa na syna. Dean stále hľadel dole na potok. Nezdvihol zrak, aby sa pozrel na Johna.

"Pozri sa na mňa, synu," John ticho povedal.

Dean poslúchol, jeho pohľad úctivý, skoro až submisívny.

"Neuhýbaj predo mnou. Pozri sa na mňa."

Dean sťažka prehltol, ale trocha narovnal ramená a pozrel na Johna o niečo priamejším spôsobom. Jeho oči boli surové, zranené. Dostal ranu, ktorú nechcel ukázať, no ukazoval ju, pretože John mu to prikázal. Poslúchal. Bolo to rovnako ospravedlnenie ako žiadosť o odpustenie.

"O tom hovorím," John ticho povedal. "Čo cítiš, keď na to len myslíš? Tak sa cítim ja, keď sa ma spýtaš, koho by som z vás dvoch zachránil. Tá otázka nie je hrou pre teba ani pre mňa, ako je hrou pre tvojich spolužiakov. Nie je to sranda; to nie je niečo, čo urobíš, lebo sa nudíš. To je moja najhoršia obava, Dean. To a skutočnosť, že nezáleží na tom, koho si vyberiem, ten druhý si bude myslieť, že ho milujem menej kvôli tomu, ako zvolím. Vidíš to, Dean? Vidíš, ako ma položenie takej otázky môže prinútiť ísť niekam, kam nechcem ísť?"

Dean prikývol. Znova odtrhol pohľad od Johnovho a teraz si hľadel na ruky. "Hej," povedal chraptivo. "Uvedomil som si to potom, čo si odišiel. Prepáč. Nechcel som ti to spôsobiť."

"Vieš," John jemne povedal, "ty a ja sme tak trochu partneri a od chvíle, čo tvoja matka zomrela, k tomu, že sme otec so synom. Spolieham na teba oveľa viac, než väčšina otcov spolieha na svoje deti. Možno viac, než by som niekedy mal."

"Ja to zvládnem," Dean rýchlo povedal.

"Ja viem, že áno. A to je veľká časť toho, prečo to môžem robiť. Ale asi by som nemal. V skutočnosti, ja viem, že by som nemal. Ale niekedy len nevidím žiadnu inú možnosť."

Dean vzhliadol, pohľadom sa stretol s jeho. "To je v poriadku, oci. Ja som rád, keď môžem byť tvojím parťákom."

"No, tá ťažká vec je, že Sammy taký nie je. On nie je ako my. Má šťastie: Mal teba, aby si mi ho pomohol vychovať miesto, aby sa spoliehal iba na mňa."

"To nie je fér. Mňa si vychoval dobre."

John ponúkol synovi malý úsmev. "No, určite som dosiahol dobrý koncový produkt, takže niečo som dobre urobiť musel. Ale čo sa ti snažím povedať je, že Sammy nie je parťák tak ako sme ty a ja. Je viac dieťaťom. Je zraniteľný ako dieťa. Preto ti vždy vravím, aby si naňho dával pozor. Nie preto, že si myslím, že je dôležitejší než si ty, ale pretože ty si môj parťák a Sammy potrebuje, aby naňho niekto dával pozor. Ty si ten jediný okrem mňa, komu s tým môžem veriť."

Dean prikývol. "Ja to viem, ocko."

"Naozaj?" John sa ticho spýtal.

Deanove oči sa zúžili, zvedavo.

"Vieš o tej časti, že on nie je dôležitejší ako ty, Dean?" spýtal sa John. "Pretože niekedy si nie som istý, či to vieš. Niekedy si myslím, že to keď ti poviem, aby si naňho dal pozor, ťa núti myslieť si, že ty si nahraditeľný, a on nie je."

"To nie je to, čo si myslím," Dean povedal. Jeho hlas bol presvedčivý, no jeho oči už menej.

"Si si istý, Dean? Lebo tá otázka mi znela, akoby si sa pýtal práve na to. Vyzeralo to tak, že presne to chceš vedieť."

"Viem, že ma máš rád," povedal Dean.

"Hej. Ale vieš, že ťa ľúbim práve tak ako Sammyho?" Na celé dve sekundy zaváhal, potom dodal, hlasom, ktorý bol skoro šepot, "Ak nie viac?"

Dean odvrátil pohľad. Hľadel na potok, pozrel sa na porast na opačnom brehu, vzhliadol k nebu, ktoré začínalo šednúť s prvými náznakmi blížiaceho sa západu slnka.

Keď sa konečne pozrel späť na Johna, jeho oči boli znova oči trojročného chlapca. Bol malým chlapcom, sediacom v Johnovom lone, oči plné sĺz, tvár plná strachu, keď sa spýtal, Ale budeš ho ľúbiť viac ako mňa, ocko? Nebudeš ho ľúbiť viac než mňa, však nie?

Nikdy nebudem nikoho ľúbiť viac než teba, Dean-o, povedal vtedy. A myslel to vážne. Myslel to tak vtedy a myslel to tak aj teraz.

"Sammy je dosť ako mama," povedal Dean. "Viem, že to vidíš, pretože aj ja to vidím."

"Áno," súhlasil John. "To je."

"Takže...?" Dean sa v tú chvíľu zarazil, čakajúc na odpoveď, jeho vnútro umierajúc, zatiaľ čo sa snažil vyzerať, akoby už dopredu vedel, aká bude odpoveď.

"Nikdy nebudem nikoho ľúbiť viac než teba, Dean-o," povedal John.

Nenazval tak svojho syna od chvíle, kedy bola Mary zabitá. Bola to prezývka, ktorá zomrela spolu s ňou, spolu s ostatnými vecami, ktoré oni dvaja potrebovali, milovali a chceli.

Dean s malým pufnutím vypustil dych, ktorý doteraz zadržiaval. Odvrátil pohľad, prikývnuc, zatiaľ čo sa snažil naďalej sledovať potok. "Dobre," povedal, jeho hlas sa trasúc pri súhlase.

"Zapamätáš si to kvôli mne, synak?" spýtal sa John. "Aj keby ti niekto v budúcnosti tvrdil niečo iné? Aj keď sa to niekto pokúsi použiť proti tebe, bude sa snažiť, aby si sa cítil, že Sammy je môj obľúbenec len preto, že sa oňho musím strachovať viac než o teba? Pretože ty si môj parťák a on je ten, o koho sa obaja musíme postarať? Budeš si pamätať, že to nie je pravda? Budeš si pamätať tento rozhovor? Spomenieš si na to, že nikdy nebudem nikoho ľúbiť viac než ľúbim teba? Nikdy? Nezáleží na tom, čo sa stane?"

"Áno," odpovedal Dean. "Budem si to pamätať."

"Už som ti to raz povedal, Dean. Pamätáš si na to?"

"Áno," zašeptal Dean.

"Myslel si, že som ti klamal?"

"Nie."

"Myslíš, že som zmenil svoj názor?"

"Tento krát si to budem pamätať, ocko," povedal Dean. "Sľubujem, dobre?"

"Musíš, Dean. Urobil by som pre teba čokoľvek. Obetoval by som svoj život za tvoj. Obetoval by som svoju dušu za teba a pokladal by som sa za šťastného, keby som to mohol urobiť. Tak veľmi ťa ľúbim, synu, a viac. Raz to pochopíš, keď budeš mať vlastné deti; ale práve teraz mi len budeš musieť veriť: Máš len jedného prvorodeného. Milujem Sammyho. Milujem Sammyho viac než sám život. Ale nie viac než teba, Dean. Nikdy viac než teba."

"Dobre." Dean prikyvoval, vdychujúc prudko a nepravidelne, oči zahľadené do blata pod jeho nohami, akoby držalo tajomstvá vesmíru. "Dobre, ocko. Dobre. Budem si to pamätať."

"Dobre," povedal John. "Pretože jediná horšia vec, než si musieť vybrať medzi tebou a Sammym je, keby si si myslel, že som zvolil Sammyho pre akýkoľvek iný dôvod, než preto, že viem že to by si chcel, aby som urobil."

"Budem," povedal ocko. "Naozaj budem."

"Ja to viem. A ty vieš to isté o mne, správne? Pretože rodina je na prvom mieste. Je pred pomstou, pred čímkoľvek. Rozumieme sa?"

Dean stále prikyvoval, stále hľadiac na blato pod nohami. "Vybral by som Sammyho, pre teba, ocko," povedal. "To je tá správna odpoveď, správne? Že si ho mám vybrať kvôli tebe, áno?"

John natiahol ruku a položil si ju na chrbát Deanovho krku, pritiahnuc si synovu hlavu bližšie k ramenu, hovoriac k nemu ticho, šepkajúc mu do ucha, "Zachrániš seba, Dean. A zachrániš svojho brata. Tak ma budeš milovať, jasné? To je spôsob, akým mi ukážeš, že ma miluješ."

Dean prikývol. "Dobre. Urobím to, ocko. Urobím."

"Ja viem, že áno, synak. Verím ti."

Držal tak Deana ešte niekoľko minút, opierajúc si ho o rameno; jeho ústa blízko Deanovho ucha, kde mu mohol šepkať tajomstvá, ktoré nemusel skutočne vysloviť, aby ich Dean počul a chápal, že sú pravdivé.

John ho konečne pustil, potľapkajúc Deana po pleci spôsobom, ktorý Deanovi naznačil, že sa má posadiť, nájsť si svoj pevný bod, vyčistiť si hrdlo a oči, predstierať, že sa medzi nimi nestalo nič monumentálne alebo dôležité. Dean poslúchol ako vždy. Rovnakým spôsobom ako vždy.

Deanovi mohol veriť. S Deanom mohol rátať.

"Sammy sa snaží dnes večer vyjednať pizzu," povedal John, keď jeho syn hľadel na potok pod nimi viac ako znudený teenager než ako zničené dieťa. "Si na to pripravený?"

"Iste."

"Myslel som si to. Vráťme sa do domu. Musím niečo dočítať, než pôjdeme."

John sa postavil a jeho syn ho nasledoval.

"Čo čítaš?" spýtal sa Dean, keď kráčali späť k domu.

"Len nudné rituálne blbosti," povedal. "Ale nikdy nevieš, kedy sa ti niečo také môže zísť. Ktovie? Jedného dňa možno budem chcieť vstať z mŕtvych, aby som ťa mohol nakopať do zadku za to, že si moje kosti osolil zlým spôsobom. Bol by som nerád, keby jediná vec medzi mnou a koncom bola farba sviečok, ktoré som zapálil."

"Ty nikdy nezomrieš," povedal Dean. "Si neporaziteľný."

"Hej. Ja a Superman."

"Magor," Dean povedal s úškrnom. "Kontroluj svoje ego. Ty nie si Superman."

John naňho zdvihol obočie.

"Superman je tak trochu pošuk," vysvetlil Dean. "Batman je oveľa lepší. A on je na sto percent človek. Žiadne super schopnosti. Žiaden mimozemšťan z vesmíru. Je to len normálny chlapík, ktorý je nasratý dosť, aby urobil čo má."

"Takže,,, to zo mňa teda robí Batmana?"

Dean sa zasmial. "Sakra, jasné. Ty môžeš byť Batman, ak chceš, v tom prípade, že to budem ja, kto bude šoférovať Batmobile, a že ma nezačneš volať Robin."

"Ak nie teba, tak koho?" spýtal sa John, tiež sa uškierajúc.

"Daj mi pokoj. Zázračný chlapec? Kto iný by to mohol byť než Sammy?"

Obaja sa nad tým zasmiali a smiali sa aj o pár hodín neskôr, jediac pizzu so Sammym, zatiaľ čo sa striedali v pokladaní hlúpych otázok.